Vitajte u mňa! Ďakujem za komentáre v predchádzajúcom príspevku! Po dlhom čase som zas tu. Tento raz som nebola chorá ja, ale môj MacBook. Snažila som ho liečiť za pomoci Miška cez internet, ale nešlo to. Miško skonštatoval, že mu pomôže už len transplantácia disku. No a keďže som cítila, že je to nad moje sily, musela som si počkať na Miška. Nemá to ku mne blízko. Vyzeralo to, že budem musieť čakať do augusta. O to viac ma potešilo, keď mi v piatok povedal, že v nedeľu príde :-)
A tak mám najstaršieho syna doma aspoň na niekoľko dní. Ožila som, môj MacBook tiež, transplantácia sa vydarila :-)
Aj keď posledné roky neblogujem denne, ba niekedy ani nie týždenne, za tieto vyše dva mesiace mi to chýbalo. Tak idem na to!
Najskôr moje ručné práce:
Stále nevyšívam. Je to už polrok. Aj mávam občas chvíľku, že niečo nové začnem, ale zaženiem ju, lebo mám pár rozrobených prác a viem, že by som mala začať nimi. Tak to mám usporiadané v hlave, ale možno po sedemdesiatke si môžem dovoliť usporiadanie zmeniť. Ešte tomu dám čas :-)
V apríli som si uplietla tenkú čiapočku, lebo pri večernom chodení hore-dole po dedine mi takmer plešatá hlava akosi mrzla. V teplej zimnej čiapke sa mi zas potila. Vytiahla som staré štyridsaťročné vlnky z kufra a za dva večery bola čiapka na svete. Viem, nie je to nič moc, pre starú babu už vôbec nie, ale veď večer ma aj tak nik nevidí, stretnem maximálne jedného človeka. Mimoriadne si dovolím dať sem aj foto mňa :-)
K môjmu pohybu:
Marec bol úžasný. Dokázala som nachodiť 210 km, čo je v priemere 6,77 km na deň. Apríl bol dobrý len do polovice mesiaca. Prišla Veľká noc, urobila som si prestávku, zlenivela som a akosi nie a nie naštartovať sa. Takže za apríl som prešla len 100 km a máj sa javí už teraz ešte slabší :-(
Z môjho fotoaparátu:
Nafotila som rázne opílenie obrovských líp v susednej záhrade:
 |
| pohľad z mojej izbičky |
Choč včera, 19. máj:
 |
| "studený máj, v stole raj" uvidíme :-) |
Mám nafotený "teplejší" pohľad z kuchynského okna:
4. apríla som nazbierala a nasušila podbeľ:
Každú poslednú stredu v mesiaci sa stretávame so spolužiakmi z gymnázia. Hlavná vec, že za 50 rokov sme sa stretli len 3 razy. Vraj po päťdesiatke už nemáme na čo čakať. Nestačí nám vidieť sa raz do roka. Kto chce a môže, nech príde. Zistila som, že som jediná, ktorá nechýbala ani raz, dochádzka 100%-ná. V marci sme dostali maličký darček od Milky - srdiečko z perníkového cesta. Obdivujem jej piplavú prácu.
Srdiečko maličké, moja radosť z neho obrovská. Veď pozrite:
 |
| Ďakujem ti, Milka! |
Prečítala som:
Nakoniec retro šálka číslo 68 a v nej čaj z toho, čo rastie v trávniku na našom dvore:
