Bajčiovská veža

Vitajte u mňa! Ďakujem za komentáre v predchádzajúcom príspevku! A vďaka za povzbudenie, takže píšem ďalej, aj keď bez krížikového vyšívania a nie tak často, ako kedysi. Bude to o živote dôchodkyne, jej slastiach i strastiach :-)

Prečítala som:

Urobila som si prechádzku na Gäcel, čo je miestna časť obce Oravská Poruba. Celé roky som si myslela, že to patrí k Dolnému Kubínu, pretože ako študenti gymnázia sme tam chodievali na branné cvičenia. Už vtedy sme tam obdivovali nejakú starú vežu, ktorá zostala ako pozostatok po zemianskej kúrii. 

Dnes je veža oveľa krajšia. Obec sa stará, ďakujem im! Dá sa dočítať o nej, že to je renesančná stavba, malá poschodová kamenná veža zo 17. storočia, ktorá je vzácnou Národnou kultúrnou pamiatkou a pozostatkom bývalého zemianskeho sídla rodu Bajčiovcov.

Historický význam: Veža je mimoriadne známa vďaka udalostiam z roku 1848. Dňa 24. apríla 1848 sa v tunajšom parku zišli oravskí národovci a spísali tu dokument Žiadosti oravského ľudu (známe ako Gäcelské žiadosti), ktorý požadoval národné práva, používanie slovenčiny a zastúpenie ľudu v sneme.

Súčasnosť: Veža bola v posledných rokoch reštaurovaná s plánom vytvoriť v nej expozíciu pripomínajúcu miestnu históriu a udalosti meruôsmych rokov. Expozícia sa zrejme nachádza vo veži, ale otvorená býva asi iba výnimočne počas rôznych akcií na Gäceli. Musím si zistiť nejakú akciu a ísť tam práve vtedy. No ale aká som ja? Tam, kde je akcia, je veľa ľudí a kde je veľa ľudí, mňa nedostane nik :-(

Mne vyhovuje toto: prázdno :-)

jedna turistka so psíčkom, nik viac :-)

Okolie veže:

Krása! Ticho, len šum stromov vo vetre, žblnkot vody v rieke, vôňa pokosenej trávy. Len občas človek na bicykli popri mne prejde. Miesto na relax, nabíjačka energiou na niekoľko dní :-)

Ale ono to má aj druhú čsť. O tej nabudúce.

Čaj na dnes - neviem názov, ale je v škatuľke z Dračej studne, čo sa považuje za jeden z najkvalitnejších zelených čínskych čajov, takže aj tento má vysokú kvalitu. Do takej škatuľky by som nikdy nedala čaj nízkej kvality:

šálka s dielom Gustáva Klimta, dostala som dve od mojej čitateľky, 
s ktoru som sa síce nikdy nestretla, ale vieme o sebe toho dosť

Ďakujem vám, že ste sa zastavili u mňa a venovali mi chvíľu zo svojho vzácneho času. Nech sa vám darí a zostaňte zdraví na tele i na duši!

Daniela

Ak chcem ďalej písať, musím niečo zmeniť

Vitajte u mňa! Ďakujem za komentáre v predchádzajúcom príspevku!

Presne tak, ak chcem naďalej pokračovať v blogovaní, musí sa môj blog zmieriť so zásadnou zmenou. 

Od leta 2013 som intenzívne vyšívala a hneď v tom istom roku, v decembri, som začala písať blog, kde som prezentovala svoju prácu s ihlou. Celé roky som písala denne a vždy hneď na začiatku som ukázala prírastok na výšivke. Druhá časť príspevkov bola rôznorodá, príroda, prechádzky, dianie vôkol mňa, to, čo ma v ten deň zaujalo, čo som nové objavila, čím som sa zapodievala, čo som varila, piekla, ..., ako posledné pribudlo moje čítanie.

Neskôr, keď som písala o rôznych druhoch čajov, začala som každý príspevok ukončovať mojim čajíkom, šáločkou, či konvičkou. 

Takže príspevok čo príspevok z troch častí. Dve vždy na rovnaké témy - výšivka a čaj, tretia - stredná - všehochuť :-)

A čo sa stalo? Píšem v podstate len občasník :-(

Prečo? Lebo nevyšívam, nešijem, neštrikujem. Ak aj, tak len občasne :-(

Riešenie? 

1. skončiť s blogovaním - to mi je však proti srsti, akosi som sa do toho môjho blogu zamilovala :-)
2. urobiť zmenu a pokračovať

Čo je správne? No predsa 2 :-)

Zmena:

Hlavnou náplňou mojej každodennej činnosti sa v poslednom čase stalo čítanie kníh. Tak, ako som bola členkou mnohých, ale že fakt mnohých FB skupín o krížikovom vyšívaní a štrikovaní (a aj som, pretože stále ma zaujíma čo kto vyšíva), stávam sa členkou FB skupín čitateľov svetovej literatúry, obchodov s knihami a knižníc. Nuž a tak som sa rozhodla, že prvú časť každého príspevku vymením, nebude to o ručných prácach, bude to prečítaných knihách. Čo vy na to? Súhlasíte? Je mi jasné, že prídem o časť mojich čitateľov, ale snáď zas nejakí aj pribudnú :-)

Takže po prvý raz budú na začiatku knihy:

Jurko už niekoľko rokov pečie domáci kváskový chlebík. Viackrát ma na kváskovanie nabádal, ale odolávala som. Moja teória je jednoduchá: prečo by som sa mala zapodievať prácou navyše, veď v obchodoch majú chlebov na výber, hlavne bez roboty.

Išla som na neho aj s históriou. Moja svokra mi hovorievala ako ona piekla kváskové chleby. Áno, chleby, lebo to neboli len také 500g chlebíky, boli to 2 kg chleby :-)

Vždy si zamiesila cesto v drevenom válovci na 5-6 chlebov. Piekla raz za dva týždne. Veru tak, 5-6 chlebov na dva týždne, žiadne také skočiť každé ráno do obchodu po čerstvý. A to najskôr museli dopestovať pšenicu, omlátiť ju, preosiať, a šup s ňou do mlyna pomlieť na múku. Môj manžel sa narodil v roku 1951 a veru si dobre pamätal na to. 

Svokra mi hovorila, že keď už aj tu v dedine začali predávať hotový chlieb za rozumnú cenu, bolo to pre ňu vykúpenie.  Jurko môj, stará mama by sa veľmi čudovala, že si sa ty dal na pečenie chleba, keď nemusíš. A možno ho sleduje a teší sa z neho. Jurko starú mamu nepoznal, nestihol.

No a čo myslíte, prehovoril ma? Po rokoch veru áno a prvý kváskový 500g mám za sebou. Kvások mám z toho jeho, urobil si ho sám. Viackrát mi pečenie ukázal, naposledy aj s podrobným postupom na papieri, aby som nepochybila :-)

Ten môj nie je taký krásny ako jeho, ale chutil mne a aj Lenke a Lackovi:

A Jurkov:

Mám sa ešte čo učiť :-)

 

Minulý týždeň som si chodila oči pásť k obecným pivóniam:

A ešte trikrát Choč:

z cintorína v Istebnom

s dúhou

lokálne dažde, toto som ešte snáď nevidela, tá žltozelená farba bola úchvatná

Nakoniec čaj z prírody:

Ďakujem vám, že ste sa zastavili u mňa a venovali mi chvíľu zo svojho vzácneho času. Nech sa vám darí a zostaňte zdraví na tele i na duši!

Daniela