Už dva mesiace

Všetkým vám z celého srdca ďakujem za úprimné slová útechy! Dnes je tomu dva mesiace, čo som ostala bez manžela. Deň je to mokrý a nielen preto, že prší. Moje oči dažďu pomáhajú. Som nešťastná, osamelá a stále bez chuti do vyšívania :-(

Mám šťastie, že som cez týždeň v škole. Medzi mládežou zabúdam. Pripravujeme sa na maturity a záverečné skúšky.  Hlava mi musí pracovať na plné obrátky, niet času na moje myšlienky.

Naši chlapci sa vrátili z Ameriky. Jurko bol najskôr v Kansase, v meste Manhattan, kde rok študoval na univerzite. Navštívil Liz, ktorá sa mu v neznámom svete počas roka venovala. Pripravila som pre ňu darček:

Výšivku som mala pripravenú dávno, takže teraz akoby som našla. Liz je zberateľka všetkého so Santa Klausom a hneď vedela, že tento bude mať miesto nad kozubom :-)

V tom istom meste žije aj Bill s rodinou (bol u nás dvakrát). Do obidvoch rodín som štrikovala bavlnené vechtíky:

Pre Billove vnúčatá som poslala háčkované hračky. Nie sú síce mojim dielom, ale aj tak sa im moc potešili. Hračky háčkovala kamarátka Elenka z našej dediny:

príjemná mäkká priadza, na maznanie  :-)

Aj čajové "dejchánky" vynechávam. Pozorujem, že sa mením v rôznych činnostiach, snáď aj o tom niekedy napíšem.

Tak aspoň niečo staršie:  zelená káva na zelený štvrtok:

Ďakujem vám, že ste si našli chvíľku na návštevu môjho blogu. Vždy to pre mňa znamenalo veľa, ale teraz to bude ešte oveľa viac. Viete si predstaviť, že dnes som sa hlasom prihovorila len Borovi? Tak aspoň týmito písanými slovami vám :-)

Daniela