Vitajte u mňa! Ďakujem za komentáre v predchádzajúcom príspevku!
Píšem po dlhšom čase, ale na mojej ručnej práci to nevidieť. Mám síce doštrikované, ale dorábanie mi akosi nejde :-(
Dnes od rána žijem dvoma výročiami. Jedno je v pohode, druhé mi tlačí slzy do očí. Začnem smutným: dnes by mal 73 rokov môj manžel. Obrovská škoda, že nám osud nedoprial tráviť starobu vo dvojici. Akoby sme mali predurčené žiť spoločný život len v starostiach. Teraz, keď by sme si ho mali užívať (aspoň ja som si vždy predstavovala dôchodok tak), musím tu byť sama. A plačem tu ...
Druhé dnešné výročie je krajšie. Dnes má môj blog 11 rokov. O jeho písaní som uvažovala dlho, no nenachádzala som hlavnú tému, ktorej by sa blog venoval. Deti mi radili, nech píšem o varení, vraj tak ako varím ja určite nevarí veľa ľudí. Áno, je to pravda, pretože varím, často aj pečiem, bez receptov. To, čo sa mi mimoriadne vydarí, tomu deti dajú názov a už to zaradíme do jedálneho lístka. Čo sa nevydarí, vypustím z hlavy. Pri takom varení musia byť skvelí stravníci, čo zjedia všetko. Teraz, keď varím už len pre seba, experimentujem stále :-)
V lete 2013 som začala s krížikovým vyšívaním. A intenzívnym. Téma blogu bola na svete. Dátum prvého príspevku som stanovila tak, aby som si ho ľahko zapamätala. A čo si žena najľahšie zapamätá? Dátum narodenia svojho manžela :-)
Skúste sa pozrieť na archív blogu, uvidíte moju blogérsku aktivitu. Vyzerá to tak, že tento rok bude najbiednejší. Veru, už som zo dva razy mala nutkanie blogovanie zanechať, ale ... hovorím si: Danuška, píš, nech vieš, že žiješ :-)
Aj na november mi pripadli dve výročia, teda jedno výročie a druhé skoro výročie. Začnem tým skoro výročím. Pár rokov mi na messenger píše ku dňu učiteľov niekdajší žiak Ondrej. Veľmi milé, že si na mňa spomenul a takto ma vyhľadal. Teraz ma pozval na pomaturitné stretnutie po 30-tich rokoch. Poviem pravdu, vôbec som si nepamätala o akých študentov ide.
Aby som nešla na stretnutie naslepo, zatelefónovala som do školy, môjho prvého pôsobiska (mala som iba dve), a poprosila o katalógové listy. Márna snaha, všetko je už dávno v okresnom archíve.
Keďže čas je jediná komodita, ktorej mám nazvyš, pobrala som sa do okresného archívu. Akurát bola obedná prestávka, tak som hodinu strávila "pochodovaním" mestom. Vyzimená som vošla do malej čakárne a prvé, čo som si uvedomila, bola teplota. Dávno som nebola v tak prehriatom priestore, všade sa na kúrení šetrí. Fajn, tu sa dobre vyhrejem :-)
No nevyhriala som sa. Otvorili sa dvere a už som bola na rade. Čo si želáte? Keď som pánovi v strednom veku vysvetlila čo chcem, ten len na mňa pozeral, dobre že oči nevyočil, vraj pani a to vám je načo?
O pár minút som katalógové listy z roku 1994 (maturovali v máji) mala v rukách. Bože, to boli časy, všetko písané mojou rukou. Teraz už pomaly ani písať neviem :-)
Pri druhom čítaní menného zoznamu triedy sa mi v pamäti otvorili niektoré "šuflíčky" a už bola pani triedna v obraze :-)
Stretnutie malo byť v sobotu 16. novembra. Veľmi som sa tešila. Až tak, že v noci o druhej som sa zobudila, krútil sa so mnou celý svet a vracala som. V takom stave som bola ešte o desiatej, tak mi nezostávalo nič, len zavolať Ondrejovi, že veľmi ľutujem, ale na stretnutie nie som schopná prísť.
Neumytá, neučesaná, z postele prejdená na gauč, s kýblikom na grcanie na konferenčnom stole, pripravená na smrť. Niekto zvoní. Kto ide ku mne práve teraz? Dlho mi trvá postaviť sa, dám na seba župan, chodím len pridržiavajúc sa stien, otváram dvere. Ondreja som spoznala hneď, Evku až keď začala rozprávať a Jozefa som nespoznala vôbec. Traja zástupcovia triedy prišli s veľkou kyticou. Moje prvé slová: Deti moje! To som povedala päťdesiatnikom :-)
Hodinku som sa snažila byť pri rozume, bolo to však ťažké. Povedali o sebe a spolužiakoch, väčšiu polovicu som ani nevnímala. Nebola som schopná ani urobiť kávu či čaj. Ale aj tak: Ďakujem vám, deti moje!
Zle mi bolo ďalej. Posledný raz som vracala v nedeľu ráno. Večer prišiel z Mníchova Miško. Nie preto, že som nanič. Už to mal v pláne.
Aj s kamarátkou Maňuškou sme mali plán na nedeľu. Lepšie povedané, Maňuška naplánovala a ja som sa mala len zúčastniť. Mali sme ísť na Hrebienok pozrieť Ľadový Dóm. Neboli sme :-(
V pondelok ma Miško odviezol k lekárovi. Nuž tak vám poviem, síce som nezomrela, ale k odborným lekárom sa nedostanete a to sú ešte len vo výpovedných lehotách. Čo bude od januára, keď všetci pôjdu pracovať do zahraničia?
Tri dni som nejedla a nepila. Áno, aj nepila. Keď som si uvedomelo dala vodu, aj tá zo mňa o chvíľu vyšla. Večer som zjedla dva sucháre, ale po kúskoch, takže mi to trvalo skoro dve hodiny. Zostali tam, kde som chcela :-)
A prišiel utorok, 19 november. Ráno o 7:25 som mala 70 rokov! Dala som si malý krajec chleba s maslom a čierny čaj. O 13. h sme išli s Miškom po Lenku a išli sme do Terchovej. Na rady Jurka som si nedala bryndzové haluška. Narodeniny som oslávila porciou držkovej polievky :-)
S trochou humoru som opísala štyri výročia. Mimoriadne bez foto. Áno, až tak mi bolo zle, že som ani nefotila. Dokonca ani krásnu kyticu kvetov od študentov. Zajtra to budú tri týždne a ešte stále mi z nej niečo zostalo:
A rozkvitol mi darček od Maňušky:
Prečítala som:
 |
| krásne čítanie :-) |
Nakoniec vianočný čaj v retro šálke s poradovým číslom 64:
 |
| ak máte komu, naservírujte mu dvakrát denne svoje ❤️ |
Ďakujem vám, že ste sa zastavili u mňa a venovali mi chvíľu zo svojho vzácneho času. Nech sa vám darí a zostaňte zdraví na tele i na duši!
Daniela
