Plody vlaňajšej prírody

Celú zimu pozorujem v záhrade u neďalekých susedov čierne bobule na okrasnom kríku. Táto zima bola chudobná na sneh a tak sa tam držia doteraz. Keby bolo veľa snehu, vetvičky s bobuľami by ho neudržali a zlomili by sa. Tak by bolo aj po bobuliach. 

Na včerajšej prechádzke prírodou som našla krík s červenými bobuľami. Držia sa na vyschnutých, ľahko lámavých konárikoch. Aj tie by boli vďaka snehu už minulosťou. 

Červené a čierne bobule som si doniesla domov. K nim som ešte cestou odtrhla pár posledných šípok a mám krásnu suchú kytičku. Nahradila mi už odkvitnutý kaktus. 

Kytičku som si dala do nádoby na smotanu. Je biela so zlatým pásikom. Získala som ju od Majky. Mala ju po svojej mame. Spolu s rôznymi šálkami ju doniesla do školy. Vraj sa nám tam zíde aspoň na kvietky. Nezišla sa. Len sme ju prekladali z miesta na miesto. Dodala som si odvahu a pýtala som si ju od nej. Vedela som, že u mňa jej bude lepšie. Viem, vyzerám (a možno som) ako zberateľ všetkého zbytočného. Ale nepristane to bobuľkám v nej? 

Pred pár dňami som si odrhla aj niekoľko konárikov zlatého dažďa a v teple mi už aj rozkvitol:

A tulipány? Tie začali strácať chlorofil (zelené farbivo) v listoch. Zrezala som ich a obstrihla zosušené špičky lístkov a ešte do zajtra vydržia. To bude už ich deviaty deň! 

A moja pastierka? Tá si v bodkovanej sukienke zaháňa svoju Malinu. Vo veľkých čižmách sa brodí blatom poľnou  cestou. Spieva si a pre radosť plieska bičíkom. 

Mňa čaká škrobenie a cesta ku sklenárovi. To však bude až keď príde autíčko zo servisu. Dúfam, že bude hotové na budúci týždeň. Život bez neho je pre mňa ťažký. 

Dnes večer začnem vyšívať nový obrázok. Ešte nie som celkom rozhodnutá aký to bude.  

Poteším sa každému, kto navštívi môj blog a vráti sa naň. Prajem všetkým spokojnosť a radosť zo života!

Daniela

Žehličky

Žehlenie je jedna z činností v domácnosti, ktoré vo všeobecnosti patria medzi najneobľúbenejšie. Je to aj môj prípad. Pri starostlivosti o rodinu so 4 deťmi som si ale tejto aktivity užila nad hlavu.

V dnešnej dobe existujú už aj u nás firmy poskytujúce takéto služby. Z môjho okolia ich zatiaľ nik nevyužíva. Je pravdou, že aj textilné materiály na odevy a bielizeň sú (neviem, či kvalitnejšie) menej krčivé, až nekrčivé. Dokonca aj sušičky vraj sušia šetrne. Ja som si myslela, že prádlo zo sušičky je ako požuté. Z dobrých zdrojov viem, že to  nie je tak. Sama som ešte prádlo zo sušičky nevidela. A ani neuvidím, lebo (ak motyka nevystrelí) taký stroj nikdy mať nebudem. 

Mám však žehličky zdedené po mojej svokre, ktorá ich zrejme tiež zdedila po tej svojej. A či ich niekto bude chcieť zdediť po mne je vo hviezdach. Rada sa s nimi pochválim:

Po mojej maminke som zdedila tzv. rukávnik. Je to vecička na žehlenie rukávov. Je to opäť po sudetských Nemcoch:

A aké sú tulipány? Dnes ich mám šiesty deň a sú stále krásne. To sa teda za 2 eurá vyplatili. Moc tomu nerozumiem. K šiestim dňom treba prirátať ešte ich cestovanie svetom. Ak zrežete tulipán v svojej záhrade (v mojej nie, lebo neexistuje), vydrží asi dva dni. 

Nakoniec ručná práca. Moja maminka by sa mi smiala: "Naša Klára vo dne šije, v noci pára"! Ja v noci šijem a podvečer páram! Ale aj tak si myslím, že mi pribudlo. Dúfam, že sa už aj rozvidnieva - poznať, o čo ide. Veď pozrite:

Na dnes hádam všetko. Pozdravujem čitateľov a prajem každému slniečko na tvári, lebo dnes toho nebeského niet!

Daniela

Sladký domov

V mojej mladosti bolo zaužívané, ba sa priam vyžadovalo, aby láska dvoch mladých ľudí vyústila v manželstvo. V 21. storočí je to celkom inakšie. Už zrelý pár (v mnohých prípadoch až prezrelý) žije spolu bez pomyslenia uzavrieť manželstvo. V takýchto vzťahoch "na divoko" sa rodia aj deti. V spoločnosti sa to začalo brať za normálne. Nie som v tejto veci znalá, ale mám na to svoj názor. Myslím si, že ani v tejto dobe nie je nič lepšie vymyslené ako úplná rodina. Ako sme sa učili: rodina je základná bunka spoločnosti. Ak to "hapruje" v rodinách, nemôže to "klapať" v spoločnosti. 

Moja mladá kolegyňa Mirka sa vydala v ideálnom veku. S manželom vychovávajú dvoch synov. Ich rodina žije radosťami aj starosťami všedných i sviatočných dní. Na vrecko pre ňu som vybrala "sweet home". Fotografovala som to ešte na začiatku mojich pokusov. Vidno to na kvalite, respektíve nekvalite (hahaha):

A moja včerajšia práca? Asi to mám začarované! Odkedy som začala zverejňovať denné prírastky, nedarí sa mi. Zas si precvičím nervy pri páraní. Druhý kôl v plote mám posunutý o tri krížiky vľavo. Našťastie sa s dokončením neponáhľam. Dôležité je, že ma práca stále baví. Keď nejde o život, nejde o nič.

Pozdravujem tých, ktorí s mojimi názormi súhlasia, či nesúhlasia. Aj tých, ktorí nad tým ešte nepremýšľali a nevedia sa vyjadriť. Všetkým ďakujem, že sa v čítaní môjho blogu dostali až na koniec!

Daniela

Habarka

Krásne slovenské slovíčko. Dnes sa často nepočuje, i keď bez nej je stále v kuchyni ťažko. Podľa slovenského synonymického slovníka je habarka druh varešky s lúčovitými výbežkami na roztrpávanie.

Dnes sa používajú rôzne druhy habariek, drevené, kovové, plastové, rôznych tvarov a farieb. 

Moju prvú habarku sme kúpili mesiac po našej svadbe (1976), keď môj manžel, ako zamestnanec fabriky, dostal podnikový dvojizbový byt na novom sídlisku.  

Vtedy som nemala ani pary, čo všetko do kuchyne budem potrebovať. Bola som totiž ešte vysokoškoláčka a hlavou sa mi preháňali dvojné integrály, potenciálová jama, hexafluoroplatičitan xenatý, nabobtnávajúce montmorillonity vo Finticiach pri Prešove a kopa ďalších múdrostí vtedajšieho sveta (hahaha)! 

S nákupom nám vypomohla moja maminka. Vtedy sme kúpili síce drevenú, ale sériovo vyrábanú habarku. Dlho som ju nemala. Keď som videla habarku mojej svokry, bolo rozhodnuté. Takú chcem aj ja! A tak po najbližších vianočných sviatkoch som ju od nej dostala. Vlastnoručne mi ju vyrezala z ich vianočného stromčeka. Vždy to bola u nich borovica. A tak habarka patrí medzi moje poklady. To je ona:

Musím však priznať, že na zátrepku do varenia viac používam túto:

A kde mám rôzne drevené varechy? To už bolo vidno na viacerých fotografiách. Je to džbánik, ktorý moja maminka používala na kyslé mlieko - kyšku. Ona  mala  veľmi rada kyslé mlieko. Hovorila, že jej  najlepšie zaženie smäd. Pamätám si, že džbánik sme mali vždy na dreze.  

Ja som chcela tiež taký. Samozrejme, že rovnaký som nezohnala. Kúpila som si tento:

S kúpou som sa hneď pochválila rodičom. Ocko  vysypal na maminku, čo taký nekúpi aj ona, ale drží doma staré čary po Nemcoch. Zas bolo rozhodnuté. Urobili sme výmenu a spokojnosť bola na obidvoch stranách. Hlavne na mojej. Keďže sa u nás kyslé mlieko donedávna nepoužívalo (o tom tiež niekedy), zaviedla som si do džbánika varechy.

Po likvidácii domácnosti mojich rodičov sa vrátil k nám aj džbánik s ružičkami. 

Ešte mám fotočky stále krásnych tulipánov a kaktusu:

A nakoniec z mojej večernej práce:

Pri písaní tohto príspevku som si vypila kávu a môžem sa dať do práce. Pustím si k tomu telku, hoci z nej moc pri vyšívaní nemám. Obsah by som povedať nevedela. Robí mi skôr kulisu. Mnoho ľudí by si radšej pustilo nejakú hudbu, ale ja veru nie. Patrím medzi málo ľudí, vlastne ja nikoho takého iného ani nepoznám, ktorí hudbu nemajú v láske. Som hudobný analfabet. 

Majte sa fajn a užívajte si život!

Daniela

Experiment

Zo včera mi zostala asi polovica stopkového zeleru. Na dnes som mala v pláne robiť na obed zemiakové placky. Urobila som teda malý experiment a nastrúhala som zeler k zemiakom. Ďalej som postupovala ako vždy. Pridala som cesnak, rascu, majoránku soľ, 3 vajcia, hladkú múku (len málo, zvyšnú vodu zo zemiakov radšej vyčrpkám lyžicou). Zemiaky strúham inakšie ako moja maminka. Používam hrubé strúhadlo, teda zemiaky sú hrubšie pásiky.

Na mojom strúhadle vidno, že ho používam už 38. rok! Deti sa mi už aj smiali a chceli mi kúpiť nové. Nepristala som.

Vyprážala som na bravčovej masti. Na panvicu si robím až tri, ale menšie. Nemám potom problém s prevracaním. Hneď prvú placku som skúsila a bola som milo prekvapená. Chuť bola výborná! 

Až potom som sa rozhodla, že z dnešného obeda napíšem nový príspevok na blog. Nechcem, aby sa niekomu z čitateľov zdalo, že varím s láskou. Nie je to pravda. Varím a pečiem celé roky len preto, že musím. Nie je to moje hobby. Poteší ma však, ak mojej rodine chutí a dostanem pochvalu. Keď prídu domov naše deti, rada im uvarím ich obľúbené jedlá. 

K zemiakovo - zelerovým plackám som uvarila bylinkový čaj. Z "dobrej mysle" -   pamajorán obyčajný, alebo oregano. Je to z vlastného zberu.

A ešte k peci. Je to môj najmilší kus v našom dome! Denne v nej kúrim a aj na nej varím. Len niekoľko horúcich letných dní ju nechávam oddýchnuť. Vtedy varím na modernej varnej doske. Minulé leto mala väčšie využitie, vraj za to môže globálne otepľovanie (hahaha).

Vôňa pritiahla môjho manžela. Do čaju si dal vlastný medík (je totiž zanieteným včelárom). Som rada, že chutilo aj jemu. Samozrejme, že nám zostalo aj na olovrant a možno aj na večeru. Keby boli doma naše deti, musela by som ich narobiť niekoľkonásobne viac!

A moje vyšívanie? Včera som tomu moc neublížila! Zistila som, že som spravila chybu a musela som párať. Zaujímavé je, ako sa človek vekom stane trpezlivým a pokojným. Aspoň ja som sa takou stala. Pred 30 rokmi by som to šľahla do kúta a radšej by som začala znovu. Teraz som v pokoji párala a nanovo vyšívala!

Takže sa pozrite na dielo i keď sa niet čím chváliť:

Dnes všetkých čitateľov môjho blogu pozdravujem a ďakujem za návštevu! Budem rada, ak sa vrátite!

Daniela