Pamiatka zosnulých

Včera som mala dovolenku a tak som sa venovala svojej láske - vyšivaniu. Poznať to, spravila som pokrok:

Strašiaky vyrezané z obrovských tekvíc sa dnes spájajú s Halloweenom v Amerike. Tam tento zvyk doniesli írski vysťahovalci. V Amerike sa zvyk skomercionalizoval a stratila sa z neho tradičná duchovná podoba.

Môj manžel (63) si pamätá zo svojho detstva na vyrezávanie svetlonosov. Boli to svietiace strašidlá z kŕmnej repy - burgýne. Vtedy sa u nás, na Orave, tekvice nepestovali. Veľká burgýňa je ako menšia tekvica. Zvyk sa však vytratil. 

V posledných rokoch sa už aj u nás pestujú tekvice rôznych farieb a veľkostí a stali sa jesennou dekoráciou dedinských dvorov. S takouto tekvicou sa teším ja:

Tekvicu mi do školy doviezla kolegyňa Juliány a teším sa s ňou na našom dvore už dva týždne. Zospodu už hnije, ale ešte zo dva dni vydrží.

U nás je počas prelomu mesiacov október a november zakorenený zvyk pripomínať si svojich blízkych zosnulých. Celé Slovensko zažíva počas tohto víkendu doslova sťahovanie národa :-)

Chodievame na hroby našich predkov. Zdobíme ich kvetmi a zapaľujeme na nich sviečky. Zdá sa mi však, že za posledných 20-30 rokov sa aj tu dostala komercia.  Obchody a trhy sú plné ozdôb na hroby, sviečok a kahancov. Aj cintoríny sú plné mramoru, hrob od hrobu bohatší, honosnejší. Akoby to nejako pomohlo mŕtvemu!

V roku 1979 som prišla bývať s manželom do Jasenovej, jeho rodiska. So svokrou som absolvovala každý rok exkurziu cintorínom. Pri spomínaní na zosnulého, rozprávaním o ich živote, vyčistila hrob od rozrastajúcej sa trávy a ozdobila ho. Iba tak jednoducho, ale vkusne. Sama si výzdobu robila z čečiny a umelých ružičiek. Nestálo to veľa, voňalo to a to hlavné - už pri výrobe ozdoby bola myšlienkami so zosnulými. V Jasenovej vtedy nebolo zaužívané pálenie sviečok. 

Dnešné popoludnie sme aj my s manželom prešli našich najbližších na cintorínoch. A keďže aj ja som podľahla komercii, každoročne kupujem vence na trhu. Ale také, aby v nich bolo aspoň niečo z prírody. Tieto sme boli kúpiť včera:

pre moju rodinu - ocko(1984), brat Gusto(1989), mama(1993),
sestrin syn Miloš(1997), sestra Amálka(2000)

pre svokru, manželovu mamu (1991)

pre svokra, manželovho otca (1991)

Takto to vyzeralo na cintoríne v Istebnom, pri mojej rodine:

A takto v Jasenovej:

manžel zapaľuje sviečky

manželov kamarát Fuzo (Jano)

Cestou z cintorína sa mi naskytol takýto pohľad:

dá sa to neodfotiť?

Vďaka za návštevu a zastavte sa znova!
Daniela

Mesiac

Pozrite si prírastok:

Včera som mala príspevok o západe slniečka. Dnes som urobila pár fotočiek mesiačika:

na popoludňajšej prechádzke

padá súmrak

večer

vidno aj autá na ceste vzdialenej pár km

Vďaka za návštevu a zastavte sa znova!
Daniela

Keď slnko ide dole

Výšivka síce rastie, ale stále toho moc nevidno:

Pred chvíľou som klikla na blog My Rose Valley a čuduj sa svete, Annette má presne tú istú tému v svojom príspevku, ako ja. Krásne fotografie v zapadajúcom jesennom slnku! 

Dovolila som si dať názov môjho príspevku rovnaký, ako Annette. Fotočky nie sú mojim dielom,  poslal mi ich syn Miško: 

A tento záber je urobený ešte za plného svetla. Z dĺžky tieňa je jasné, že slnko je už nízko:

môj jediný vnuk Max

Ak máte pár minút času, kliknite TU!

Vďaka za návštevu a zastavte sa znova!
Daniela

Jurkova káva

Včera večer som začala vyšívať krásny obrázok. Lepšie povedané, obraz. Moje bloger - priateľky, Nurdan a Mii, predpokladajú, že to bude vianočný motív. Ale nie je to tak. Nebude to nič vianočné. Prezradím však, že to má niečo spoločné s kresťanstvom. 

V lete som uverejnila príspevok o varení kávy v moka konvičke. Jurkovi káva zachutila. Konvičku si mohol zobrať so sebou do Prahy. Ja som totiž lenivá na takú zdĺhavú prípravu kávy. Rozhodol sa však, že si kúpi novú, hlavne menšiu. A veruže ju má krásnu! Mám aj fotočky:

cítite tú vôňu?

Vďaka za návštevu a zastavte sa znova!
Daniela