70 rokov po

Dnes vítam na blogu novú následníčku. Giovanna, vítam vás a som rada, že som aj ja mohla objaviť vaše krásne vyšívanie!

Včera som začala vyšívať nový obrázok, ale zatiaľ nevidno nič zaujímavé. Prezradím len, že zas tam bude kvietok:

Po tom, ako nás v Mníchove hodili cez palubu, po násilnom rozdelení Československa, dostala sa novovzniknutá Slovenská republika do područia Nemecka, teda Hitlera. Hneď na začiatku vojny (neviem presne kedy, ale kto má záujem, isto nájde na internete všetky podrobnosti) bola vyhlásená všeobecná mobilizácia. Otec môjho manžela (1918-1991) sa dostal do slovenskej armády, ktorá bojovala na Kaukaze po boku Nemcov. Asi po dvoch rokoch služby v slovenskej armáde ho pustili do civilu. Prišiel domov lietadlom, mysliac si, že je z najhoršieho von. Ale veru nie! Prišla nová mobilizácia a tentoraz šiel bojovať proti Nemcom. 

Svokor nebol sám, čo ho počas druhej svetovej vojny postihla takáto absurdita. Neviem si predstaviť, čo sa dialo v ich hlavách, na čo mysleli, keď s Nemcami išli proti Slovanom, keď zanedlho išli zas proti tým istým Nemcom. Dnes by sme povedali, že prežívali depresie, traumy, psychoteror......

V čase vojny, kdekoľvek a kedykoľvek, sú páchané na ľuďoch zverstvá tak z jednej, ako aj z druhej strany. To je na vojnách to najhoršie. Pre civilné obyvateľstvo je hrozbou agresor i osloboditeľ. O tom mi hovorila moja maminka (1916-1993). V čase vojny žili s ockom a svojimi dvomi deťmi, mojimi podstatne staršími súrodencami, v Terchovej, v osade Pod Rozsudcom. Je to asi kilometer do kopca pešo, ani teraz nevedie do osady žiadna cesta. Raz boli u nich Rusi, potom ich vytlačili Nemci, zas postúpili Rusi a Nemci boli na ústupe. Zle bolo s obidvomi - rabovanie, násilie, znásilnenia....

V dnešný deň bolo slávnostné pripomenutie konca vojny za prítomnosti prezidenta i premiéra v Liptovskom Mikuláši. Mali tam obidvaja prejavy, vyjadrili úctu našim osloboditeľom. Súhlasím, musíme si tieto hrozné udalosti pripomínať hlavne v čase mieru u nás. Áno, u nás, lebo mier ani dnes nie je samozrejmosťou v mnohých častiach sveta. 

Neďaleko dnešných osláv  - cintorína padlých osloboditeľov - je ešte jeden cintorín z druhej svetovej vojny. Sú na ňom pochovaní padlí nemeckí vojaci. Mohol medzi nimi byť aj môj svokor. Len zhoda okolností a šťastia mu dopriala vojnu prežiť.

S manželom sme si dnes urobili výlet. Boli sme na návšteve v jednej dedine v okrese Poprad (o tom budem písať nabudúce). Cestou sme sa zastavili na nemeckom cintoríne medzi Važcom a Liptovským Hrádkom. Aj nemeckí vojaci boli ľudia. Myslím si, že väčšina ani nevedela, čo sa deje, boli sfanatizovaní, mnohí nechceli, ale museli..........Cintorín bol síce zamknutý, ale vidno, že je stále vzorne udržiavaný. Dúfam, že týmto príspevkom nikoho neurážam, to v žiadnom prípade nechcem.

 Máme v rodine jednu vzácnosť. Je to fotografia svokra urobená na Kaukaze a dve vyzdobené nábojnice:

Nápis je písaný azbukou: Na pamiatku vojenskej služby

Dnes zmením záverečný slogan. Je to možno trochu fráza, ale vychádza zo srdca:

Mier celému svetu!

Daniela