Stretnutie po rokoch

Ešte stále nevidno, čo "kreslím" ihlou:-)

Už je tomu vyše tridsať rokov, keď do našej školy prišla mladá učiteľka M. Neskôr si na Orave založila rodinu. Postupne sa jej narodili traja synovia, ktorým sa venovala aj na úkor svojej učiteľskej kariéry. Keď deti odrástli, už sa jej nepodarilo zamestnať. Naskytli sa jej len zastupovania  počas materskej dovolenky. 

V rodine vznikali problémy, ktoré vyústili až do jej odchodu (s deťmi, z ktorých už dve boli na VŠ v Prahe) do rodiska, kde bolo voľné učiteľské miesto. A odvtedy sme sa nevideli.

Občas som si na ňu spomenula a skúšala som jej telefonovať. Neúspešne, vraj číslo neexistuje. Nemala som ani jej emailovú adresu. A tak som si naplánovala, že si raz s manželom urobíme výlet a skúsime ju vyhľadať. 

Kde začať s hľadaním? No predsa najlepšie bude v jej rodnom dome. Tam určite nájdeme, ak už nie jej mamu, tak jej sestru, ktorá žila s mamou vždy. 

V roku 1986 si M.(ešte slobodná) zlomila nohu a museli jej ju operovať. Keď ju z nemocnice prepustili, odviezol ju brat domov, k rodičom. Veď čo by si počala sama na stredoškolskom internáte, kde bývala?!

V máji maturovali jej žiaci a chcela byť pri nich. Ponúkla som jej, že môže cez maturitný týždeň bývať u nás. Do školy som chodila autom, tak s dopravou nebol problém. Žiaci boli radi, že mali pri sebe svoju učiteľku, na ktorú boli zvyknutí. 

K nám ju doviezla jej sestra a domov sme ju boli zaviesť my. A predstavte si, že môj manžel si aj teraz dobre pamätal, kde to bolo :-)

Včera som zazvonila na bránu jej rodného domu a čakala som, kto otvorí. Ak žije ešte jej mama, bude to ona, ak už nežije, bude to jej sestra. A čakala som dosť dlho.

Počujem kľúč v zámku, dvere sa otvárajú. Dvere sú otvorené a je ticho. Pozeráme sa na seba - ja a M. Až po chvíli obidve vydávame zvuky prekvapenia :-)))

Až potom sme sa zdravili a objímali. A ďalej si to viete predstaviť - rozprávame, rozprávame, rozprávame.......

Keď som si všimla na manželovi unudený ksicht, vedela som, že musíme skončiť. Musíme sa zas rozlúčiť a nik nevie, na ako dlho. Ale máme emailové adresy i telefónne  čísla :-)

my dve, stratené a nájdene :-)

Manželovi nedalo a musel si odfotiť ich ovocnú záhradu. Takéto záhrady sa dnes už nevidia, ani stromy sa už takéto nesadia. Všetci chcú krásny trávnik, ktorý musí byť vždy perfektne skosený a ak stromy, tak len okrasné a malé. Staré jablone, slivky, či hrušky sú úplne iné. Sú mohutné, s veľkými korunami, pod ktorými je chládok po celý horúci letný deň. Len stará drevená lavička nám tam chýbala:

Nech sa vám darí!

Daniela