Vitajte u mňa! Ďakujem za komentáre v predchádzajúcom príspevku!
Počujete bzukot včielok? Veru počuť ho, je to hlas záhrady:
 |
| a vidím chybu v žehlení, vyšší úľ stojí na krivých nohách :-) samozrejme, že prežehlím, vyrovnám |
Keď sme začiatkom júna mali v škole maturity, v príspevku som spomenula, že 50 rokov dozadu som maturovala ja :-)
Áno, také výročie si zaslúži stretnutie. Pol storočia! To nie je možné!
Gabika a Milka nás vyburcovali, zorganizovali, stretnutie sa vydarilo. V triede nás bolo 20, z toho len 3 chlapci. Všetci sme stáli zato :-)
Boli sme výborný kolektív, vždy sme držali spolu, navzájom sme si pomáhali. Riadili sme sa pravidlom: všetci za jedného, jeden za všetkých :-)
Z foto nášho tabla sme mali e-pozvánku, ktorú však záhadným spôsobom nedostal každý z nás. Aj sme to riešili, ale nevyriešili. Predsa dôležité je, že sa o tom dozvedel každý. Traja spolužiaci (1 chlapec, 2 dievčatá), bohužiaľ, už nie sú medzi nami. 4 dievčatá sa ospravedlnili, nemohli prísť. Ale prišla spolužiačka, ktorá sa po prvom ročníku odsťahovala do Bratislavy a aj napriek tomu, že ďalšie tri roky s nami nebola, úplne zapadla medzi nás.
Vďaka tomu, že našou triednou sa stala čerstvá absolventka univerzity a stále je od nás staršia len o 8 rokov, aj po 50 rokoch nám je dopriate posedieť si s ňou v našej triede:
v laviciach nas sedí 12, trinásta Gabika fotí
 |
| Janko sa za všetkých poďakoval triednej profesorke |
Ešte o 22:00 h. sme mali čo rozprávať, na čo spomínať a hlavne sa smiať a smiať, samozrejme len zo seba :-)
 |
| veru, jedna z nás sa stala mníškou |
A mali sme aj super tortu. Super svojim vzhľadom a super aj svojou chuťou. Väčšina z nás, aj ja, sme ju však už nevládali zjesť, zobrali sme si ju domov. Keďže sa každému ušiel veľký kus, povedala som, že ju budem mať ku káve na dva dni. Myslela som si pritom, že sladkého budem mať na dlho dosť. A čo sa stalo? Kus torty som zjedla na jedno posedenie! Áno, taká bola výborná! Ďakujeme ti, Maňuška!
Keď sme sa v noci na parkovisku rozchádzali, uvedomili sme si, že sme si neurobili ani spoločnú foto a to je čo povedať v tejto dobe, keď každý z nás má vo vrecku kvalitný fotoaparát :-)
A čo ja? Domov som prišla pred polnocou, ale zaspala som až za vidna. Myšlienky, spomienky, radosť , smútok, pohľady, úsmevy, slzy, osudy, choroby, strasti, slasti, všetko to mi hlavou vírilo, spať nedalo.
Za 50 rokov sme sa stretli tretíkrát. Málo. Niekto sa pravidelne stretáva každých 5 rokov. My sme si teraz sľúbili, že dohodneme nejaký termín viackrát v roku a komu sa bude dať, ten príde, komu nie, nepríde. Nebude sa nič objednávať, jednoducho si sadneme na obed a kávu a vyrozprávame sa. Moc sa na to teším :-)
Po pár dňoch nám spolužiak Dušan napísal krásnu básničku:
… tak takto začal jeden deň ...
a stal sa z neho krásny sen
pritom sa začal ako iné
a nie ako rozprávka v kine
ráno tréma ako to bude
potom myšlienka – bude to v kľude
no a ten pocit – očakávanie
spoznáme sa ešte? Alebo už nie...?
… pri známej škole stojí hlúčik ľudí
elegantné dámy, outfit rešpekt budí
princezné z rozprávok - ako lúčne kvety
krásne ako predtým - a že vraj čas letí …
Tak sme sa zvítali presne ako predtým
zaznelo zopár slov, nezáväzné vety
a už sa partia pobrala do triedy
už zas bolo všetko presne ako vtedy …
… dnes sa neskúšalo, hoc Zuzka tam bola
keby sa tak stalo, to by bola smola
odpísať nedajú naše krásne víly
a vypotiť dačo je nad moje sily
hodina sa niesla v kamarátskom duchu
a všetci usmiati od ucha ku uchu ...
… pospomínali sme, ako dobre bolo
zopár spolužiakov malo svoje sólo
predsedníčka triedy a jej slovo milé
vrátilo spomienky na tie krásne chvíle
prezencia bola – moc dobre nevyšla
skupinka priateľov do školy neprišla
nie že by nechceli – radi by tu boli
osud tak rozhodol, že sú prázdne stoly ...
… potom zazvonilo, skončila hodina
a my ako vtedy – jak jedna rodina
dupeme po schodoch, bežíme zo školy
ale už nie domov, veď už sme dospelí
posedieť, pokecať, aj vtedy sme chceli
ale báli sme sa by nás v našom cieli
nevyhmátol profák – boli by sme v keli...
Dnes to už nehrozí a tak ďaľšie snenie
spríjemní v Kolibe malé občerstvenie ...
… tam bolo zábavy, smiechu a radosti
každý pozabudol na svoje starosti
pospomínalo sa možné aj nemožné
čo si kto pamätal – to bolo osožné
veď čriepok ku čriepku – vznikne mozaika
a zrazu sa všetko všetkých týka
trochu sme pojedli, trochu sme popili
v konečnom dôsledku načerpali sily
zas nám bolo dobre – chvíľu ale hodne
a to sa nám zíde keď nás zase bodne
smútok a samota – budeme bez strachu
budeme mať silu postaviť sa z prachu
vrátime sa v čase – spomienky zostali
ako sme spoločne stáli a padali
tak to skúsme znovu, buďme zase mladí
stačí iba úsmev, ten dušu pohladí
zajtra vyjde slnko a pozajtra zasa
taký východ slnka to je predsa krása
budúcnosť je naša – bola a vždy bude
tak si užívajte všetky chvíle v kľude
Ďakujeme ti, Dušan!
No, čo vám poviem, plakala som ... Plakala som nie od bolesti ... Plakala som nad tým, že v mladosti stačia štyri roky na to, aby nám zostali navždy. To sa už nikdy v živote neopakuje, nič už nie je také silné. Možno so mnou nesúhlasiť, rešpektujem to.
Čaj a retro šálka, dnes už číslo 54, nechýba ani dnes:
 |
| Assam čierny čaj |
 |
| pôvodný Keemun sa už minul, nahradil ho čierny Assam :-) |
Ďakujem vám, že ste sa zastavili u mňa a venovali mi chvíľu zo svojho vzácneho času. Nech sa vám darí a zostaňte zdraví na tele i na duši!
Daniela
