Stretnutie po polstoročí :-)

Vitajte u mňa! Ďakujem za komentáre v predchádzajúcom príspevku! 

Počujete bzukot včielok? Veru počuť ho, je to hlas záhrady:

a vidím chybu v žehlení, vyšší úľ stojí na krivých nohách :-)
samozrejme, že prežehlím, vyrovnám

Keď sme začiatkom júna mali v škole maturity, v príspevku som spomenula, že 50 rokov dozadu som maturovala ja :-)

Áno, také výročie si zaslúži stretnutie. Pol storočia! To nie je možné!

 

Gabika a Milka nás vyburcovali, zorganizovali, stretnutie sa vydarilo. V triede nás bolo 20, z toho len 3 chlapci. Všetci sme stáli zato :-) 

Boli sme výborný kolektív, vždy sme držali spolu, navzájom sme si pomáhali. Riadili sme sa pravidlom: všetci za jedného, jeden za všetkých :-)

Z foto nášho tabla sme mali e-pozvánku, ktorú však záhadným spôsobom nedostal každý z nás. Aj sme to riešili, ale nevyriešili. Predsa dôležité je, že sa o tom dozvedel každý. Traja spolužiaci (1 chlapec, 2 dievčatá), bohužiaľ, už nie sú medzi nami. 4 dievčatá sa ospravedlnili, nemohli prísť. Ale prišla spolužiačka, ktorá sa po prvom ročníku odsťahovala do Bratislavy a aj napriek tomu, že ďalšie tri roky s nami nebola, úplne zapadla medzi nás.

Vďaka tomu, že našou triednou sa stala čerstvá absolventka univerzity a stále je od nás staršia len o 8 rokov, aj po 50 rokoch nám je dopriate posedieť si s ňou v našej triede:

v laviciach nas sedí 12, trinásta Gabika fotí 

Janko sa za všetkých poďakoval triednej profesorke

Ešte o 22:00 h. sme mali čo rozprávať, na čo spomínať a hlavne sa smiať a smiať, samozrejme len zo seba :-)

 

veru, jedna z nás sa stala mníškou

A mali sme aj super tortu. Super svojim vzhľadom a super aj svojou chuťou. Väčšina z nás, aj ja, sme ju však  už nevládali zjesť, zobrali sme si ju domov. Keďže sa každému ušiel veľký kus, povedala som, že ju budem mať ku káve na dva dni. Myslela som si pritom, že sladkého budem mať na dlho dosť. A čo sa stalo? Kus torty som zjedla na jedno posedenie! Áno, taká bola výborná! Ďakujeme ti, Maňuška!

Keď sme sa v noci na parkovisku rozchádzali, uvedomili sme si, že sme si neurobili ani spoločnú foto a to je čo povedať v tejto dobe, keď každý z nás má vo vrecku kvalitný fotoaparát :-)

A čo ja? Domov som prišla pred polnocou, ale zaspala som až za vidna. Myšlienky, spomienky, radosť , smútok, pohľady, úsmevy, slzy, osudy, choroby, strasti, slasti, všetko to mi hlavou vírilo, spať nedalo.

Za 50 rokov sme sa stretli tretíkrát. Málo. Niekto sa pravidelne stretáva každých 5 rokov. My sme si teraz sľúbili, že dohodneme nejaký termín viackrát v roku a komu sa bude dať, ten príde, komu nie, nepríde. Nebude sa nič objednávať, jednoducho si sadneme na obed a kávu a vyrozprávame sa. Moc sa na to teším :-)

Po pár dňoch nám spolužiak Dušan napísal krásnu básničku:

 … tak takto začal jeden deň ...

        a stal sa z neho krásny sen

        pritom sa začal ako iné

        a nie ako rozprávka v kine

        ráno tréma ako to bude

        potom myšlienka – bude to v kľude

        no a ten pocit – očakávanie

        spoznáme sa ešte? Alebo už nie...?

… pri známej škole stojí hlúčik ľudí

   elegantné dámy, outfit rešpekt budí

   princezné z rozprávok - ako lúčne kvety

   krásne ako predtým - a že vraj čas letí …

   Tak sme sa zvítali presne ako predtým

   zaznelo zopár slov, nezáväzné vety

   a už sa partia pobrala do triedy

   už zas bolo všetko presne ako vtedy …

… dnes sa neskúšalo, hoc Zuzka tam bola

     keby sa tak stalo, to by bola smola

     odpísať nedajú naše krásne víly

     a vypotiť dačo je nad moje sily

     hodina sa niesla v kamarátskom duchu

     a všetci usmiati od ucha ku uchu ...

… pospomínali sme, ako dobre bolo

   zopár spolužiakov malo svoje sólo

   predsedníčka triedy a jej slovo milé

   vrátilo spomienky na tie krásne chvíle

   prezencia bola – moc dobre nevyšla

   skupinka priateľov do školy neprišla

   nie že by nechceli – radi by tu boli

   osud tak rozhodol, že sú prázdne stoly ...

… potom zazvonilo, skončila hodina

  a my ako vtedy – jak jedna rodina

  dupeme po schodoch, bežíme zo školy

  ale už nie domov, veď už sme dospelí

  posedieť, pokecať, aj vtedy sme chceli

  ale báli sme sa by nás v našom cieli

  nevyhmátol profák – boli by sme v keli...

  Dnes to už nehrozí a tak ďaľšie snenie

  spríjemní v Kolibe malé občerstvenie ...

… tam bolo zábavy, smiechu a radosti

   každý pozabudol na svoje starosti

   pospomínalo sa možné aj nemožné

   čo si kto pamätal – to bolo osožné

   veď čriepok ku čriepku – vznikne mozaika

   a zrazu sa všetko všetkých týka

   trochu sme pojedli, trochu sme popili

  v konečnom dôsledku načerpali sily

   zas nám bolo dobre – chvíľu ale hodne

   a to sa nám zíde keď nás zase bodne

   smútok a samota – budeme bez strachu

   budeme mať silu postaviť sa z prachu

  vrátime sa v čase – spomienky zostali

   ako sme spoločne stáli a padali

   tak to skúsme znovu, buďme zase mladí

   stačí iba úsmev, ten dušu pohladí

   zajtra vyjde slnko a pozajtra zasa

   taký východ slnka to je predsa krása

   budúcnosť je naša – bola a vždy bude

   tak si užívajte všetky chvíle v kľude

Ďakujeme ti, Dušan!

No, čo vám poviem, plakala som ... Plakala som nie od bolesti ... Plakala som nad tým, že v mladosti stačia štyri roky na to, aby nám zostali navždy. To sa už nikdy v živote neopakuje, nič už nie je také silné. Možno so mnou nesúhlasiť, rešpektujem to. 

Čaj a retro šálka, dnes už číslo 54, nechýba ani dnes:

Assam  čierny čaj

pôvodný Keemun sa už minul, nahradil ho čierny Assam :-)

 

Ďakujem vám, že ste sa zastavili u mňa a venovali mi chvíľu zo svojho vzácneho času.  Nech sa vám darí a zostaňte zdraví na tele i na duši!

Daniela