Posledná cesta

Nevyšívam, nepijem čaj o piatej, je mi veľmi ťažko :-(((

Keď som ráno videla, že mi telefonuje Lenka, cítila som, že je zle. A dobre som to cítila. V pondelok jej telefonoval ocko, že má niečo s nohou a rukou. Hneď išla k nemu a volala rýchlu zdravotnú pohotovosť. Odviezli ho do nemocnice. CT potvrdilo mozgovú príhodu. Zo dňa na deň sa mu stav zhoršoval. Dnes ráno sa jeho pozemský život skončil.

S manželom sme išli k Lenke na výpomoc pri vybavovaní potrebných úkonov. Našťastie, je pri nej, úplne náhodou, aj jej manžel, ktorí pracuje v zahraničí a prišiel len na pár dní domov. Aspoň nie je doma sama. 

Lenkin ocko bol môj švagor, manžel mojej sestry. Svadbu mali, keď som ja mala rok, teda celý môj život je spojený s ním. Bol pre mňa jeden z najdôležitejších ľudí na svete. Najviac ma mrzí, že práve tento týždeň, keď som mala v škole dlhé všetky dni, nebola som pri ňom v nemocnici. Mala som to naplánované na dnešné poobedie. Nepočkal na mňa.

Od rána som si myslela, že dnešok bude iný aj pre môj blog. Po dlhom čase sa neozvem, nebaví ma nič, ani vyšívanie, ani čajíčkovanie. Podvečer som vyšla na dvor, nech ma aspoň na chvíľu rozveselia Furio a Boro. 

Pohľad na kostol mi poskytol tému na dnes. Obloha bola krásne sfarbená a ja som si hneď pomyslela, že to je Michalova cesta z nášho sveta do toho druhého, ktorý je pred nami zatajený, ale kde sa všetci raz stretneme. 

Nech sa vám darí!

Daniela