V nemom úžase

Ešte včera večer som sa pustila do novej výšivky. Vybrala som si látku z balíka od Nurdan. Najskôr som si na okraji urobila malú skúšku:

Rozhodla som, že to bude dobre a začala som. Ale potom som sa akosi z práce netešila, zdalo sa mi, že som spravila zlé rozhodnutie. Bielu farbu akosi nevidno:

Opäť sa dokázalo, že vekom sa v človeku cibrí jeho trpezlivosť. Nenechala som to a pokračovala som dnes:

O niečo to bolo lepšie, ale stále nie také, ako by som chcela. Čosi by som tomu mala dať, veď sa nemusím držať len predlohy. Skúsim to ešte s obšitím. Vybrala som si na to zelenú bavlnku:

A myslím si, že som dobre urobila. Biela farba teraz vynikne. Myslíte si to aj vy? Budem rada, ak mi napíšete svoj názor. Prijímam aj negatívne názory, veď o to mi ide - či pokračovať, či radšej začať nanovo?

A teraz k názvu príspevku:

Poobede dávali v televízii krásny starý film "Pánu učiteľovi z lásky". Moja generácia na celom svete ho určite pozná. Videla som ho viackrát, ale vždy si ho môžem pozrieť opäť. Nie je moc takých filmov. 

Pred našim domom zastavilo auto a vyšla z neho neznáma pani. Môj manžel teda išiel von pozrieť, kto to je a či ide ozaj k nám. Pravidelní čitatelia môjho blogu vedia, že k nám návštevy nechodia. Nemá moc kto. Len za manželom chodia ľudia po rady starého bio včelára. Veď preto išiel von on.

Prekvapením bolo, že pani prišla za mnou. Vyšla som, pozdravila a chcela som sa spýtať, čo si praje. Ona sa ale hneď spýtala, či ju poznám. Nepoznám. Vôbec. Ani povedomá sa mi nezdá. Proste, neznámy človek.

Pozvala som ju ďalej, ale ponáhľala sa. Auto stále vrčalo, šofér ani motor nevypol. Pani prešla pár krokov a povedala mi svoje meno. 

Ach, bože, moja susedka z detstva! Vyrastali sme v Istebnom v jednej 12-bytovke. Spolu sme sa pred domom hrávali, vystrájali....... Dagmara Ch. 

Je síce mladšia o pár rokov, ale vtedy sme sa všetky deti hrali spolu. Niektorí s kľúčikom od bytu na krku, niektorí (ja) sme mali kľúč v skrinke na elektrické hodiny pred bytom. To, aby sme ho nestratili. Ja som ich stratila niekoľko :-)))

Po maturite som odišla študovať - 1974 - a odvtedy sme sa nevideli. Tak poznali by ste ju?

A ako sa ona dostala ku mne? Vďaka môjmu blogu! Blogovanie je také super, že si nájdete priateľky na celom svete. Také, s ktorými sa nikdy síce nestretneme, ale dozvieme sa o nich a ich živote veľa. Spája nás naše hobby. Teraz sa ukázalo, že vďaka blogovaniu sa stretnem aj s ľuďmi, ktorých som pred mnohými rokmi dobre poznala, ale naše cesty životom sa rozišli na mnoho, mnoho rokov.

Dagmara žije v Bratislave (hlavné mesto Slovenska). Rada si číta blogy a venuje sa rôznym ručným prácam. Vygúglila si krížikové vyšívanie. A čo jej google ukázal? Môj blog. Začala ho čítať, ale nevedela o pisateľke nič. Až kým som nenapísala a nezverejnila fotografiu s Lenkou. Lenka mi napísala komentár pod svojim rodným menom a to meno bolo Dagmare známe. Veď bývali v bytoch vedľa seba. Ja som bývala vo vedľajšom vchode. 

Dagmara má na Orave mamu a brata. Tento víkend tu bola na návšteve a povedala si, že aspoň na chvíľu za mnou príde. Trafila k nám podľa mojich fotografií na blogu. No, nie je to skvelé? Škoda len, že sa ponáhľala. Ale už o sebe vieme a dúfam, že niekedy v lete si pri návšteve svojej rodiny nájde viac času na mňa a príde na kávu, či čaj. Veľmi by ma to potešilo!

Predstavte si, že som dostala aj darček. Dagmara mi doniesla to, čo sama vyrába. Výborný nápad, už len nech príde Veľká noc! Veď sa na to pozrite:

nádhera!

Tak, neostali by ste v nemom úžase?

Teraz som zistila, že mi stúpol počet následníkov. Privítanie už nechám na zajtra, tak sa tešte na ich blogy!

Ďakujem vám za váš čas a nájdite si ho aj zajtra!

Daniela