Pre Vierku

Môj manžel je najmladší z troch detí. Brat Ondrej odišiel hneď po svadbe za svojou manželkou do Moldavy nad Bodvou a po smrti svojich rodičov prichádza do rodnej dediny len veľmi zriedkavo. Súrodenecká komunikácia ostala už len na úrovni telefonátov pri nejakých tých výročiach.

Sestra Vierka sa vydala za mládenca z dediny a tak celý jej život sa odvíjal iba tu. Dnes už žije sama, manžel jej zomrel pred pár rokmi. Občas k nám príde na kus reči. Spolu spomíname na staré časy, dokonca na rôzne udalosti, ktoré ja ani nemôžem pamätať. Ona pozná rodinné vzťahy z čias svojho detstva, vie rozprávať príhody, ktoré by boli hodné aj na zápis do kroniky dediny, či rodiny. Bohužiaľ ani jedna neexistuje a keby existovali, nemal by dnes kto do nej zapisovať. Kedysi sa takéto historky prenášali z pokolenia na pokolenie ústnou formou. Dnešná mládež (a nie len ona, veď aj ja, dôchodkyňa) nestojí o spoločné večerné posedenia pri rozprávaní so staršími generáciami. Sedí pri počítačoch, "visí" na internete, "čumí" do monitorov........

Život Vierky v mladosti bol ťažký. Od malého dievčatka musela pomáhať na gazdovstve, narábať s motykou, hrabľami, pásť kravy, husi, vypomáhať pri domácich prácach.........V dospelosti sa jej život podstatne zlepšil, ale práca na poli jej ostala až do staroby. Teraz už nevládze, bolia ju nohy, srdiečko, ak ju nebolí jedno, bolí ju druhé. Ale doma robotu zastane stále. Hlavné je, že sa dokáže o seba postarať a baví ju jej domček a záhradka. 

Pre Vierku som našla obrázok, ktorý jej pripomenie mladosť, ale sa hodí aj k jej nábytku:

A teraz už u Vierky:

Som rada, že sa jej obrázok páči. Myslím si, že jej aj pristane na stene pod poličkou s kvetom. Mám pre ňu aj sériu k nemu, ale ešte musí ísť k sklenárovi. Takže k Vierke sa ešte vrátim. 

Všetkým som vďačná za návštevu môjho blogu, príďte opäť!

Daniela

Pod lampou

Včera večer som si pustila TV a aké čudné, nič pritom nerobím! Bola som z toho nesvoja a tak som predsa len vytiahla panamu a bavlnky. Začala som s obrázkom, ktorý som už robila, ale tentokrát nepôjde do rámika a pod sklo, ale bude z neho niečo úplne iné. Chystám darček pre dvoch dobrých ľudí.

Myslela som, že vyšívať budem len tak hodinku, ale prepla som si program a ostala som vo vytržení. V relácii "Pod lampou" bola úžasná téma. Števo Hríb mal super hostí - manželov Ondejčíkovcov. Zaoberajú sa čajíkmi, veľkoobchodom aj maloobchodom s nimi, cestovaním na miesta, kde čaje rastú.....

Pani Ondejčíková vie rozprávať o príprave rôznych čajov tak pútavo a s takým nevšedným oduševnením, že ja ju musím počúvať s otvorenými ústami. Veľa z jej rozprávania viem, ale v jej podaní si to rada vypočujem vždy. Ak sa dostanem do Nitry, nenechám si újsť návštevu ich čajovne a kúpiť si nejakú čajovú špecialitu. Bohužiaľ to býva zriedkavo. Výborné čaje však dostávam od mojich synov - Miška a Maťka.

Samozrejme, že som vydržala do konca relácie a prijala by som aj pokračovanie. Ako sa mi dobre vyšívalo v takej dobrej spoločnosti! 

Takže moje predsavzatie, že s novou výšivkou začnem až na začiatku nového mesiaca som nesplnila. Žeby som bola na vyšívaní závislá? V poslednom čase sa hovorí o závislostiach na rôznych čudných veciach. Moja je aspoň neškodná!

Ďakujem za návštevu a teším sa na návraty!

Daniela 

Kozliatka

Oproti múzeu Martina Kukučína, cez cestu a za potôčikom, máme kúsok pozemku so starou sypárňou. Kedysi to bol ovocný sad, ale stromy boli už staré a neúrodné, tak sú už vypílené. Manžel tu má celé leto problém s kosením trávy. Preto sa dnes celkom potešil, keď prišiel jeho bratranec, Janko, s prosbou, či by si tam mohol  dať na leto malé kozliatka. Tie dokážu trávu spásť a kosiť už manžel nemusí.

Kozliatka sú veľmi milé zvieratká. Keď boli malé naše dvojičky - Danku a Jurka - aj my sme mali kozy. Nikdy by som neverila, že ja budem mať rada tieto zvieratká. Ale ich pohľad  si ma získal. Keď sme ich v roku 2005 predávali, plakala som rovno s deťmi. Už sme nemali čas starať sa o ne a aj deti boli už 5-ročné, a mlieko mali odvtedy už len z obchodu. Teraz, už vyše roka, kupujeme domáce kravské mlieko od blízkeho suseda - gazdu.

stará sypáreň, pomaly sa už rozpadáva

Kedysi bola v telke rozprávka pre deti s názvom: "Na polici v hrnci". Hlavnú úlohu hral Marián Labuda. Dej sa odohrával vo veľkej komore. Rozprávku sledovali naši dvaja starší synovia - Miško a Maťko. Mne sa rozprávka páčila iba vďaka krásnej, hlavne veľkej komore. Po rokoch mám aj ja takú komoru. Včera som šila záves na drevený pult a dnes som trocha poriadila v polici. Keď máte malý priestor, máte malý bordel, ak máte veľký priestor, máte veľký bordel! Časť komory vám dnes ukážem:

váha je tiež už historická

Koniec dnešného príspevku nepatrí výšivke. Viete, že nový začiatok mám naplánovaný na začiatok júla. Dnes to budú ruže. Dnes sme mali v škole ústne záverečné skúšky a dostala som červenú ružu. Pani predsedníčka skúšobnej komisie, ináč veľmi rozumná a pritom milá osôbka, pani Jarka, si zabudla zobrať kytičku z troch bielych ruží. Bohužiaľ sme nato prišli dosť neskoro, bola už možno aj v Kraľovanoch, tak ruže ostali mne:

Myslím, že pani Jarka príde pozrieť na môj blog a aspoň takto sa pozrie na svoje ruže, ktoré "zaparkovali" u mňa. 

Prajem vám krásny večer a ďakujem vám, že ste aj dnes venovali pár minút môjmu blogu!

Daniela

Záves

Včera večer som si vyberala niečo nové na vyšívanie. Prešla som môj iPad, v ktorom mám už vyše 2000 obrázkov. Neviem, koľko životov by som potrebovala, aby som ich vyšila! Trocha som si klikala aj na Pintereste. A rozhodnutie padlo! Začnem však až na začiatku júla. Pár dní sa idem venovať iným prácam. 

Dnes som vytiahla šijací stroj. Už dávnejšie som chcela ušiť záves do komory na drevený pult. Použila som už vyradený záves z kuchyne. Na spestrenie som pridala kúsok károvaného kanafasu. Z neho som urobila aj prikrývku na starú lavičku, na ktorej ešte pred 50-timi rokmi mávali moji svokrovci vodu vo vedre s pokrievkou. Volali  ju "vodová lavička". To ešte nemali vodovod v dome. Mne srdce nedá vyhodiť ju. Máme v nej bežné topánky.

Tak a moja komora je vynovená starými haraburdami! Dokonca aj náš syn Jurko mi tu teraz hovorí, že dnes veru nemám peknú tému na príspevok.  Vraj sa nemám čím chváliť. Nechválim sa, len zverejňujem svoju dnešnú prácu. 

Jurko si spravil večeru. Je to pečivko rozkrojené a natreté maslom. To červené je strúhaná mrkva a zelené je pažítka. Myslím, že to stojí za foto:

Ďakujem, že aj dnes ste sa prišli pozrieť, čím žijem! Teším sa aj zajtra!

Daniela

Káva z moka konvičky

Ešte počas mojich štúdií v Bratislave, asi 37 rokov dozadu, som si kúpila v obchode Tuzex krásnu konvičku na kávu, nazývanú moka. Použila som ju len párkrát, pretože vtedy som kávu v nej nevedela správne pripraviť, a tak mi nechutila. Konvička teda roky slúžila iba ako dekorácia. 

Môj syn Jurko sa začal v poslednom čase viac zaujímať o kávu. Zaujala ho moja stará konvička a naštudoval si, ako sa správne používa. Tak konvička ožila a káva z nej je výborná. Dnes vám ponúknem podrobný návod na jej prípravu.

Kávovar moka vynašiel v roku 1933 taliansky vynálezca Luigi de Ponti. Skladá sa z troch častí - spodnej nádoby na vodu, lievikovitého sitka na pomletú kávu, a vrchnej nádobky na výsledný voňavý nápoj. Voda v spodnej nádobke sa pri varení vyparuje a za vysokého tlaku prechádza sitkom, kde extrahuje z kávy jej výbornú chuť a arómu. Para následne stúpa zásobníkom do hornej nádobky, kde sa zráža a do nádobky vteká hotová káva.

Na podobnom princípe funguje aj príprava espressa. Vďaka moka konvičke si preto môžete v domácich podmienkach ľahko pripraviť nápoj veľmi podobný espressu, a to aj bez drahých elektrických strojov.

Prvým krokom prípravy je naplniť spodnú nádobku vodou až po ventil. Nikdy nelejte viac ani menej! Ak máte konvičku pre dve porcie, jednu porciu s ňou neuvaríte - jednoducho to nebude dobre fungovať. Vodu môžete naliať aj predhriatu.

Do nádobky vložte sitko a naplňte ho nahrubo pomletou kávou. Sitko musíte zaplniť až po okraj a kávu nesmiete stláčať, inak by vám pri varení káva prskala. Len ju jemne zarovnajte a očistite okraj sitka.

Poriadne zaskrutkujte vrchnú nádobku a položte na varič. Nepreháňajte to s teplotou - pri plynovom variči stačí polovičný plameň, pri elektrickom trošku silnejší. Konvičku nechajte otvorenú.

Prvé 2-3 minúty sa nebude nič diať, no po chvíli začnete počuť jemné syčanie. To sa v útrobách konvičky už dvíha tlak a horúca para prechádza sitkom s kávou. Para skondenzuje a za chvíľu vystúpi až na vrch zásobníka, odkiaľ začne krásne vytekať káva. V tomto momente teplotu o niečo znížte.

Akonáhle začujete, že voda vám dole vrie, stíšte varič na minimum, alebo ho vypnite úplne. Vriaca voda káve škodí! Čakajte, kým sa horná nádobka naplní, a ak vám káva trochu prská, konvičku privrite. Tento proces by nemal trvať dlhšie než 2-3 minúty (inak káva zhorkne).

Po naplnení konvičku odstavte a nalejte kávu do predhriatych šálok. Káva z moka konvičky je veľmi silná, preto si ju môžete zriediť horúcou vodou (čo sa nazýva Americano). Kto chce, pridá si mlieko. Ak máte kvalitnú kávu a pripravili ste ju správne, sladiť určite nebude potrebné.

Po vypití nápoja odskrutkujte vrchnú nádobku a vyhoďte kávovú usadeninu. Celú konvičku stačí umyť len tečúcou vodou - saponát by ju mohol poškodiť.

Dobrú chuť!

Dnes sa idem pochváliť prácičkou! Dokončila som pomerne náročný obrázok, hlavne na čas. Na obrázku je znázornený prístav v Plymouthe. 

Plymouth leží približne 310 km juhozápadne od Londýna pri Lamanšskom Prielive. Je centrom Cornwallu a západného Devonu. Najbližšie väčšie mesto ako Plymouth je Bristol, vzdialený asi 200 km.

História Plymouthu siaha do doby bronzovej. V roku 1620 Pilgrimi (po anglicky Pilgrim Fathers - pilgrimskí otcovia) odišli z Plymouthu do Nového sveta. A môj obrázok znázorňuje práve toto obdobie.

Ešte pohľad na moju kôpku, ktorá čaká na finále - škrobenie a rámovanie:

Som rada, že ste sa zastavili na mojom blogu! Ďakujem a čakám na vás aj zajtra!

Daniela