Pre Vierku

Môj manžel je najmladší z troch detí. Brat Ondrej odišiel hneď po svadbe za svojou manželkou do Moldavy nad Bodvou a po smrti svojich rodičov prichádza do rodnej dediny len veľmi zriedkavo. Súrodenecká komunikácia ostala už len na úrovni telefonátov pri nejakých tých výročiach.

Sestra Vierka sa vydala za mládenca z dediny a tak celý jej život sa odvíjal iba tu. Dnes už žije sama, manžel jej zomrel pred pár rokmi. Občas k nám príde na kus reči. Spolu spomíname na staré časy, dokonca na rôzne udalosti, ktoré ja ani nemôžem pamätať. Ona pozná rodinné vzťahy z čias svojho detstva, vie rozprávať príhody, ktoré by boli hodné aj na zápis do kroniky dediny, či rodiny. Bohužiaľ ani jedna neexistuje a keby existovali, nemal by dnes kto do nej zapisovať. Kedysi sa takéto historky prenášali z pokolenia na pokolenie ústnou formou. Dnešná mládež (a nie len ona, veď aj ja, dôchodkyňa) nestojí o spoločné večerné posedenia pri rozprávaní so staršími generáciami. Sedí pri počítačoch, "visí" na internete, "čumí" do monitorov........

Život Vierky v mladosti bol ťažký. Od malého dievčatka musela pomáhať na gazdovstve, narábať s motykou, hrabľami, pásť kravy, husi, vypomáhať pri domácich prácach.........V dospelosti sa jej život podstatne zlepšil, ale práca na poli jej ostala až do staroby. Teraz už nevládze, bolia ju nohy, srdiečko, ak ju nebolí jedno, bolí ju druhé. Ale doma robotu zastane stále. Hlavné je, že sa dokáže o seba postarať a baví ju jej domček a záhradka. 

Pre Vierku som našla obrázok, ktorý jej pripomenie mladosť, ale sa hodí aj k jej nábytku:

A teraz už u Vierky:

Som rada, že sa jej obrázok páči. Myslím si, že jej aj pristane na stene pod poličkou s kvetom. Mám pre ňu aj sériu k nemu, ale ešte musí ísť k sklenárovi. Takže k Vierke sa ešte vrátim. 

Všetkým som vďačná za návštevu môjho blogu, príďte opäť!

Daniela