Bývalý kolega mal strýka - farára. Pamätám si na neho od svojho detstva. Možno ma aj krstil. Nikdy ma nenapadlo spýtať sa na to maminky, ani mojej staršej sestry. A už sa ich ani neopýtam, nedá sa.
Po odchode na dôchodok sa pán farár odsťahoval z fary do svojho rodného domu, kde aj zomrel. Ako katolícky farár, nezanechal priamych dedičov. Dedili jeho netere a synovci. Aj kolega. Isto toho nebolo veľa, žiadne bankové kontá a nehnuteľnosti. Všetci si zobrali niečo na pamiatku. Dohodli sa, že ostatné veci vyhodia. Na vyhodenie zostalo aj trocha porcelánu. Boli to len zostatky. Načo by to už komu bolo. Vtedy si kolega spomenul na mňa.
Bolo leto, teda sme mali letné prázdniny. Pri našom dome zastalo auto. Milo ma prekvapila návšteva mojich kolegov (aj jeho manželka bola členka nášho učiteľského zboru). Najviac ma však prekvapili darčekom pre mňa. A pretože sme akurát vtedy kúpili krbovú pec, porcelán dostal miesto na nej. Bolo to už pomaly pred dvanástimi rokmi a jeho miesto sa nezmenilo. Teším sa mu ako vtedy, keď som ho dostala.
Práve teraz sme si v peci zakúrili. Von je sychravé a veterné počasie. Pohľad na oheň ma upokojuje. A teplo z pece vytvára príjemnú atmosféru. O chvíľu sa riadne rozhorí a ja môžem relaxovať.
Už som spomenula, že idem sedieť do volebnej komisie. Celú sobotu som strávila tam. Vyšívanie mi teda stagnovalo. Čosi však predsa pribudlo:
Všetkým čitateľom môjho blogu ďakujem za návštevu a teším sa, že opäť kliknete ku mne!
Daniela
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára