Červená čiapočka

Po dlhom čase som tu zas :-)

Okrem šiestich hodín za týždeň, ktoré venujem škole, nerobím nič. Nerozumiem sama sebe. Niekedy si myslím, že si v mojom veku zaslúžim už aj nič nerobenie, ale inokedy som zo seba nešťastná a rozmýšľam, či nie som súca na psychiatriu. Je to normálne, že z aktívneho človeka sa môže stať lenivec? 

Dva roky pandémie a teraz vojna v susedstve mi odoberajú silu i vôľu. Ťažké myšlienky, úzkosť, ba až strach si ma opantali. Na začiatku februára som dostala nádchu a keďže viacerí moji kolegovia v škole dostali covid, urobila som si AG test aj ja s takýmto výsledkom:

Čo ma čaká? Ako to prežijem? A či ani neprežijem? To boli otázky!

Mala som šťastie a podľa mňa predtým aj rozum, lebo som bola trikrát zaočkovaná a tak som to prežila dokonca aj bez zvýšenej teploty, jedine s nádchou. :-)

Dnes ráno, ešte pred ôsmou hodinou, som bola vyhodiť do kontajnera sklo. Takto to u nás vyzeralo:

Veru tak, sneh! A tak som sa chytila dokončiť červenú čiapočku, ktorá na to čakala celý mesiac:

v poslednom čase sa mi páči toto zakončenie, aj vám?

Aj v Mníchove bolo včerajšie včasné ráno biele, foto mi poslal Miško:

Zato z dnešného ranného behu v Prahe mi poslal Jurko niečo "teplejšie":

Pred dvomi týždňami som mala auto žlté od piesku zo Sahary. Piesok sa dostal aj do Mníchova, dokonca v takom množstve, že ho vidieť aj na foto z 15. marca:

Nakoniec čaj:

Ďakujem vám, že ste sa zastavili u mňa a venovali mi chvíľu zo svojho vzácneho času.  A držte mi prsty, nech sa preberiem z letargie a začnem žiť a pracovať :-)

Nech sa vám darí a zostaňte zdraví!

Daniela