V záhradke tety Maderovej

Môj Cupcake Cottage je v cieli. Hýri krásnymi sladkými farbami, len sa zahryznúť :-)

Bude to darček pre niekoho, koho mám veľmi rada aj napriek tomu, že ma pred pár rokmi sklamal a dosť mi tým ublížil. Ale život ide ďalej a musíme si odpúšťať. Neviem si predstaviť, že by som sa s niekym hnevala a nerozprávala sa s ním. 

Dnes som sledovala v TV jednu reláciu a hlavná aktérka povedala, že sa pre nezhodu názorov nerozpráva so svojou sestrou 5 mesiacov. Poznám aj také prípady, že súrodenci bývajú neďaleko od seba a nebavia sa spolu dlhé roky. 

Najsmutnejšie to je však vtedy, keď vlastné deti nedbajú o svojich starnúcich rodičov. Nemyslím tým to, že rodičov dajú do domu dôchodcov. Viem, že je ťažké zosúladiť svoje pracovné povinnosti, starostlivosť o svoju rodinu a dennodenné staranie sa o chorých a nemohúcich rodičov. To sa proste bez pomoci cudzích ľudí nedá zvládnuť. Ale ak sú rodičia umiestnení v sociálnom zariadení, je dôležité navštevovať ich čo najčastejšie. Nie len vtedy, keď majú deň výplaty dôchodku a čakať s nastrčenými rukami. To radšej ani chodiť nemusia.

No, dosť týchto smutných úvah! Treba myslieť pozitívne! 

Dnes som bola, ako skoro každú sobotu, po Lenku v Istebnom a aspoň na chvíľku navštíviť môjho švagra Michala (Lenkin ocko). Ich suseda, teta Maderová, je záhradkárka celým srdcom. Vždy obdivujem jej kvety. Teraz jej to hrá farbami v skalke:

A ešte k osloveniu teta Maderová. Nie je to moja teta, ale u nás, na dedine, sa tak oslovuje každá pani, či mama našich kamarátov. Keďže moja sestra bola staršia o 18,5 roka, jej rovesníčky boli pre mňa tety. 

Na tetu Maderovú mám najkrajšie spomienky staré vyše dvoch desaťročí. Vtedy som k sestre chodila každú nedeľu s našimi dvojičkami. Dlho nechodili. Boli sme s nimi aj na ortopedickom vyšetrení. Báli sme sa, že nebudú chodiť nikdy. Lekár sa nám vysmial. Vraj majú len menej pohybu a treba s nimi trénovať. Ale trénujte s dvomi, keď ste na nich takmer celý deň len jeden (ja). Pritom musíte navariť, upratať, oprať, ožehliť......

A tak každú nedeľu čakali na nás moja sestra a teta Maderová a dve - tri hodiny sa našim deťom venovali, trénovali chôdzu. Ja som si išla "vyvetrať hlavu". 

Deti sa chodiť naučili. Danka mala 16 a Jurko až 17 mesiacov. Veľmi neskoro, ale keď sa rozbehli, nedali sa zastaviť. Krásne spomienky!

Nech sa vám darí!

Daniela