Sviatok

Pozrite sa na môj nový začiatok:

Pripomína vám to niečo? Myslím si, že niečo už vidieť :-)))

17. november je u nás a v Česku štátny sviatok. Pred 26. rokmi začala tzv. Nežná revolúcia. Väčšina z nás je situáciou v našich nových republikách sklamaná. Sklamaní sme hlavne z ľudí, ktorých si v slobodných voľbách volíme. Akosi nás všetci dokážu oklamať, zmanipulovať, podmaniť si nás, niekedy mám pocit, že si z nás uťahujú a majú nás za hlúpych. A to je úplne jedno, ktorí majú väčšinu a teda aj výkonnú moc! Rovnako to cítim od ľavicových strán (u nás je už iba jedna) aj pravicových, či liberálnych (ako si niektoré hovoria ). 

Spoločnosť má úplne iné hodnoty, k akým som bola vychovávaná ja. Ľudia sa naháňajú za peniazmi, za kariérou, dôležité je, čo má kto oblečené a v akom aute sedí. Každý musí mať vysokoškolské vzdelanie nie pre múdrosť, ale pre kus papieru. Honosnú svadbu si vystroja ľudia, ktorí spolu žijú už viac rokov a majú spoločné deti ........k tomuto som vychovávaná nebola! Hodnoty človeka hľadám inde!

Televízie sa predháňajú vo vysielaní stupídnych relácií, ktoré majú vyššiu sledovanosť, ako kvalitné filmy aj preto, že tie majú vysielací čas neskoro v noci (aj to s titulkami na STV2, či ČT2). Knihy číta už len málokto, mládež takmer vôbec. 

Dnes som si na FB prečítala niekoľko komentárov na články v slovenských novinách, ktoré sa venovali dnešnému výročiu. Som zhrozená z toho, ako sa dokážeme vulgárne vyjadrovať, urážať jeden druhého, vyhrážať sa, kritizovať, vysmievať sa.........To nám ide, ale nikde nečítam riešenia, návrhy na spoluprácu a hľadanie východísk.......

V tieto dni sa k našim vnútorným problémom pridružili aj tie svetové. Zlé správy prišli aj z Ruska, pád lietadla bol teroristický útok. Francúzsko požiadalo EU o pomoc. Množstvo imigrantov ani v chladné jesenné dni neubúda. Delíme sa podľa vierovyznania a každý si myslí, že to jeho je správnejšie. A skúste byť ateistom na Orave! Moji žiaci ani nevedia, čo to je. 

Pred 26. rokmi som bola tehotná. Čakala som dvojičky - Danku a Jurka. Mala som rizikové tehotenstvo, bola som na PN a tak som sledovala všetky udalosti v priamom prenose. Plakala som! Nevedela som, do čoho privediem naše potomstvo. Našťastie, všetko sa odohralo bez násilia, bez boja. 

Maťko mal vtedy necelých deväť rokov a veľmi sa zaujímal o to, čo sa deje. Svojim detským rozumom toho dokázal veľa pochopiť. Och, ako krásne som mu opisovala, čo je demokracia a čo nás v budúcnosti čaká. Vôbec som nepredpokladala, že ľudia sa dokážu tak pokriviť. 

Dnes u nás pokračovalo daždivé počasie a my sme s manželom strávili sviatočný deň netradične - pred televízorom. Pozreli sme si Vrchní, prchni! a Marečku, podejte mi pero! Sú to filmy našich detí. Vedia ich celé naspamäť. Zasmiali sme sa :-)))

Nech sa vám darí!

Daniela