Približne pred osemnástimi rokmi (ako rozmýšľam, tak rozmýšľam, aj tak to presne neviem určiť) som mala v škole maturantov. Boli to časy, kedy sme mali ešte dostatok žiakov a tak sa mi stávalo, že som mala naraz aj dve triednictva a mohla som maturovať s nimi aj rok po roku. To sme ešte neboli v školstve postihnutí rapídne klesajúcou demografickou krivkou.
Po skončení maturitných skúšok som bola so šťastnými študentami na slávnostnom obede. Tam som dostala od jednej študentky maľovaný obraz. Maľovala ho ona sama! Vedela som, že maľuje, ale nevedela som, že sa zaoberá aj renováciou starých obrazových rámov. V jednom takom bol aj obraz pre mňa. O to bolo moje prekvapenie väčšie. Tým sa pochválim nabudúce.
Keď jedna zo žiačok, volala sa Oľga, videla moju radosť z darčeka, ľutovala, že také niečo nenapadlo aj ju. Maľovanie mala veľmi rada. Vedela krásne odkresliť z predlohy. Dala mi za úlohu vybrať si motív. O pár dní prišla do školy ešte niečo vybaviť a na mňa nezabudla. Mala som po ruke obľúbenú čajovú škatuľku a tak som jej ju dala. Moc som tomu neprikladala na vážnosti.
Po vyše pol roku, za veľkej snehovej fujavice, som ostala ako obarená. Mladšia žiačka mi doniesla pedantne zabalený balík od Oľgy. Okrem mojej škatuľky som dostala úžasné tri obrazy! Bohužiaľ som sa s Oľgou nikdy viac v živote nestretla a poďakovanie dostala len sprostredkovane. Ale patrí medzi moje žiačky, na ktoré nikdy nezabudnem. Jej obrazy mi to nedovolia!
No nie sú obrazy nádherné? Najviac by ma potešilo, keby na môj blog zablúdila aj Oľga a videla by, ako sa aj po toľkých rokoch z jej darčeka teším! A ešte viac by ma potešilo, keby sa mi ozvala! Žeby sa mi to splnilo?
Ja som na maľovanie super antitalent. Teším sa však z môjho vyšívania. S obrázkom som v najlepšom štádiu. Už je jasná pointa, práca sa schyľuje ku koncu, duša mi píska radosťou, ale aj ľutujem, že bude obrázok hotový.
Ďakujem všetkým čitateľom a teším sa, že opäť kliknete na môj blog!
Daniela
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára